O nomádskych dušiach

Autor: Marek Prítyi | 7.10.2013 o 0:51 | (upravené 27.3.2014 o 19:14) Karma článku: 7,03 | Prečítané:  438x

Prvý voľný večer v Kolíne som sa blúdiac ulicami mesta ocitol na koncerte kapely hrajúcej údajne perzsko – rómsku hudbu. V komorných priestoroch malého klubu v prevažne imigrantskej štvrti sa ozýva hlas speváčky recitujúcej a spievajúcej svoje básne po turecky a pezsky do zvuku melancholicky znejúceho saxofónu a gitarám podobných nástrojov.

Speváčka pochádza z Iránu a nemčinou s melodickým prízvukom stručne opisuje svoje básne počas prestávok medzi jednotlivými piesňami. Pochádza zo severu Iránu a jej materinským jazykom je azerbajdžančina, básne ale skladá v perzštine a príležitostne po turecky. V publiku je zopár príslušníkov nemeckého národa zhypnotizovaných exotikou tohto zjavu a niekoľko príslušníkov tunajšej iránskej diaspóry. Tí z nich, ktorí rozumejú, si periodicky pretierajú uslzené oči.

Po koncerte sa cestou von z klubu dám do reči s gitaristom skladajúcim hudbu k piesňam, taktiež naturalizovaným Nemcom iránskeho pôvodu. Vychádzame von na vzduch a cestou po schodoch si zručne ušúľa cigaretu. Za chvíľu sa k nám pridá aj speváčka, ktorá si medzi svoje orientálne pery vkladá cigaretu ušúľanú s rovnakou zručnosťou. Spýtam sa jej, prečo píše básne predovšetkým v perzskom jazyku? ,,Perzština je jazykom rozprávačov príbehov“, odpovedá. A basta. Obláčik aromatického dymu vypustený spomedzi jej pier dá bodku za odpoveďou.

Hovorí, že jazyky, ktorými počas vystúpenia hovorila, dokumentujú jej nomádsky život. Farsí sa naučila v škole a niekoľko rokov pred príchodom do Nemecka žila v Turecku. Spomína svoju spriaznenosť s rómskou dušou a kultúrou, ktorej vplyv na hudbu v rodnom Iráne i Turecku zanechal stopy aj na jej hudobnom prejave. ,,Rómov majú radi keď hrajú, potom ale chcú všetci aby odišli“, zapája sa gitarista. Študoval jazz a jeho cesta do Nemecka je podobná ako cesta jeho kolegyne. Hovorí, že počas nej hrával s rómskymi muzikantmi z množstva krajín, medzi inými aj zo Slovenska. ,,A odtiaľ sú teda dobrí“, bafká a uznanlivo prikyvuje, ,,hral som s nimi gipsy jazz.“ Tvrdí, že srdce i duša v jazze i rómskej hudbe sú rovnaké. Rovnako ako duša vandrákov a nomádov bez ohľadu na národnosť. Prejde okolo nás profesionálny zberač, poľuje na ohorky ležiace na zemi a rytmicky kýva hlavou. Asi s tým súhlasí aj on.

Stojíme pod mestskou lampou pred vchodom do klubu, nadávajúc na mulláhov v Iráne a meditujúc o cigánskej duši. Ani jeden o nej veľa nevieme, ale všetci sme z nej akoby kúsok pobrali, či už s materinským mliekom, alebo sa z nej nalepilo niečo cestou. Nejak tam ten kúsok je a robí veci v našich životoch bez ohľadu na to, čo si o tom myslíme. Ale nejak si vďaka tomu rozumieme. Vďaka tej cigánskej duši, ktorá v každom z nás drieme a ktorá doma rozdeľuje a vonku spája. Akoby to bolo dedičstvo, ktoré v našej DNA zanechali kočovníci putujúci cez naše krajiny ešte v dávnej minulosti ako jeden z prvých globalizačných prúdov vytvárajúci spoločný rámec pre ľudí z rôznych kultúr.

Pozdravíme sa a rozídeme sa svojimi cestami. Oni zbaliť nástroje, ja domov. Večer s atmosférou trochu ako z Kerouacka. Zakopnem o prázdnu flašu od piva a zdá sa mi akoby niekde nado mnou zavyl Ginsberg.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Film roka vyhlásili dvakrát, Oscara má Moonlight (minúta po minúte)

Muzikál La La Land vyhral šesť cien, ale na konci večera sa udial veľký trapas.

DOMOV

Kocáb: Kisku už dlho uznávam, ocenenie ma šokovalo

Pre SME hovorí, že je hrdý slniečkar. S tvrdou silou nemáme šancu.

KULTÚRA

Oscar nemá logiku. 5 dôvodov, prečo vyhral Moonlight

Mal šťastie, že nie je sci-fi.


Už ste čítali?