Speváčka pochádza z Iránu a nemčinou s melodickým prízvukom stručne opisuje svoje básne počas prestávok medzi jednotlivými piesňami. Pochádza zo severu Iránu a jej materinským jazykom je azerbajdžančina, básne ale skladá v perzštine a príležitostne po turecky. V publiku je zopár príslušníkov nemeckého národa zhypnotizovaných exotikou tohto zjavu a niekoľko príslušníkov tunajšej iránskej diaspóry. Tí z nich, ktorí rozumejú, si periodicky pretierajú uslzené oči.
Po koncerte sa cestou von z klubu dám do reči s gitaristom skladajúcim hudbu k piesňam, taktiež naturalizovaným Nemcom iránskeho pôvodu. Vychádzame von na vzduch a cestou po schodoch si zručne ušúľa cigaretu. Za chvíľu sa k nám pridá aj speváčka, ktorá si medzi svoje orientálne pery vkladá cigaretu ušúľanú s rovnakou zručnosťou. Spýtam sa jej, prečo píše básne predovšetkým v perzskom jazyku? ,,Perzština je jazykom rozprávačov príbehov“, odpovedá. A basta. Obláčik aromatického dymu vypustený spomedzi jej pier dá bodku za odpoveďou.
Hovorí, že jazyky, ktorými počas vystúpenia hovorila, dokumentujú jej nomádsky život. Farsí sa naučila v škole a niekoľko rokov pred príchodom do Nemecka žila v Turecku. Spomína svoju spriaznenosť s rómskou dušou a kultúrou, ktorej vplyv na hudbu v rodnom Iráne i Turecku zanechal stopy aj na jej hudobnom prejave. ,,Rómov majú radi keď hrajú, potom ale chcú všetci aby odišli“, zapája sa gitarista. Študoval jazz a jeho cesta do Nemecka je podobná ako cesta jeho kolegyne. Hovorí, že počas nej hrával s rómskymi muzikantmi z množstva krajín, medzi inými aj zo Slovenska. ,,A odtiaľ sú teda dobrí“, bafká a uznanlivo prikyvuje, ,,hral som s nimi gipsy jazz.“ Tvrdí, že srdce i duša v jazze i rómskej hudbe sú rovnaké. Rovnako ako duša vandrákov a nomádov bez ohľadu na národnosť. Prejde okolo nás profesionálny zberač, poľuje na ohorky ležiace na zemi a rytmicky kýva hlavou. Asi s tým súhlasí aj on.
Stojíme pod mestskou lampou pred vchodom do klubu, nadávajúc na mulláhov v Iráne a meditujúc o cigánskej duši. Ani jeden o nej veľa nevieme, ale všetci sme z nej akoby kúsok pobrali, či už s materinským mliekom, alebo sa z nej nalepilo niečo cestou. Nejak tam ten kúsok je a robí veci v našich životoch bez ohľadu na to, čo si o tom myslíme. Ale nejak si vďaka tomu rozumieme. Vďaka tej cigánskej duši, ktorá v každom z nás drieme a ktorá doma rozdeľuje a vonku spája. Akoby to bolo dedičstvo, ktoré v našej DNA zanechali kočovníci putujúci cez naše krajiny ešte v dávnej minulosti ako jeden z prvých globalizačných prúdov vytvárajúci spoločný rámec pre ľudí z rôznych kultúr.
Pozdravíme sa a rozídeme sa svojimi cestami. Oni zbaliť nástroje, ja domov. Večer s atmosférou trochu ako z Kerouacka. Zakopnem o prázdnu flašu od piva a zdá sa mi akoby niekde nado mnou zavyl Ginsberg.